Strach

Strach.  

Viete čo je strach? 

Určite viete. Každý deň a každý z nás ho cíti. Či už z maličkostí či z veľkých vecí.  

Ja práve teraz tiež cítim strach. A tak som si to vygooglila. Hľadala som čo to vlastne je aby som to vedela prekonať. Písalo sa že strach nie je vrodená vlastnosť ale učíme sa ju. Je to pravda? Ak áno ako to že som sa ju naučila tak ľahko? Keď so bola menšia nebála som sa, hravo som išla do všetkého a bez strachu som urobila všetko čo som chcela. Ako to že teraz to už nezvládnem? Jeden môj dobrý mentor v predaji povedal že každý z nás si nosí na chrbte batôžtek sračiek (ospravedlňujem sa za výraz) a ten batôžtek sa plní tak rýchlo ako si zbierame skúsenosti  a zlyhania, až napokon zistíme že ten batôžtek je len na príťaž a treba sa ho zbaviť. Mne sa ho doteraz nepodarilo zbaviť a cítim že ma to oberá o možnosti byť niekde kde nie je tak veľa strachu, kde je istota a nádej v lepšiu budúcnosť.  

Podľa Morgana Scotta Pecka je strach obyčajná lenivosť. Ľudia každý deň snívajú o lepšej budúcnosti ku ktorej vedie iba jediná cesta a to je zmena. Práve zmena je tá ktorej sa bojíme pretože môžeme ľahko stratiť to čo máme a tak zostávame radšej vždy na rovnakom mieste s obrovským batohom plným sračiek, ktorý nás zdržiava pred vstupom na cestu, ktorá nás má viesť k cieľu. K tomu aby sme boli šťastný a splnili sa naše očakávania a nádeje. Niekedy je strach motivácia niekedy je to len príťaž v tom druhom prípade je potrebné sa jej zbaviť. A ak je pravda že sa ju učíme tak je rovnako pravda že sa ju môžeme odnaučiť. Práve však zisťujem že to nie je také ľahké ako sa zdá. Pretože viem že je mi takto dobre a pretože nepoznám lepšie si každý deň priložím do batohu a trpím úzkosťami z budúcnosti. Strach z budúcnosti. Presne to pociťujem keď ráno vstanem a keď si večer ľahnem. Avšak je tu riešenie a ja o nej viem a to je šanca vystúpiť z bubliny strachu a o pozrieť sa na všedný deň ktorý je plný možností. Len si jednu treba vybrať.  

Už ste si vybrali aká život budete žiť?.......  

Ľudia

Ľudia! Neviem koľko rokov máte vy ale ja mám pomaly 19. Tento blog som založila pred rokom. A keď tak teraz píšem ďalší článok na ten blog tak rozmýšľam. Viete nad čím? Rozmýšľam čo som za ten rok robila a výsledky sú ohromujúce pretože presne za ten rok – podotýkam premárnený – som nič nerobila. Výsledkom toho celého bolo to čo som robila. Prekvapujúce že? Ale naozaj nechápem ako som mohla premárniť toľko času. Za ten rok som mohla úspešne viesť akciovú spoločnosť ktorú sa mi podarilo získať pod ruky v septembri ale miesto toho som do toho nedala svoju plnú energiu a nepoučila som sa na svojich chybách. Výsledok? O 8 mesiacov akciová spoločnosť pod mojím vedením skrachovala a to len pre premárnený čas ktorý som mohla investovať do spoločnosti a za moje nezodpovedné nízke sebavedomie  a všeobecné vedomie. Keď sme ako spoločnosť skrachovala jediné čo som si mohla povedať bolo pouč sa zo svojich chýb, chod ďalej a urob to znova, urob to lepšie. A práve to čo ste si práve teraz prečítali bolo to čo som ne spravila. Hovorí sa že kto nevie čo chce nevie kde ide a potom sa nemôže čudovať že sa dostal tam kde nechce. A to presne sa stalo. Nevedela som čo chcem odflákala som všetko čo pre mňa mohlo byť prospešné a zničila som všetke svoje možnosti naučiť sa niečo nové. Teraz po troch mesiacoch viem čo by bolo správne ale je neskoro. Preto som začala niečo nové. Teraz sa snažím do tej istej pozície ktorú som len tak dostala a tak isto odflákala dostať vlastnými silami. A už teraz viem že takto sa toho naučím viac. Ale tým všetkým som nechcela povedať to že nevadí ak skrachujete pretože kedykoľvek sa môžete postaviť znovu. Tým všetkým som chcela povedať že ak dostanete užasnú možnosť vedzte že je a držte sa jej zubami nechtami. Robte všetko preto aby ste boli dobrý, aby ste na seba mohli byť hrdý a aby ste ukázali svetu že sa to dá a že driete rovnako ako každý len rozumnejšie.

Ta

Viete , je zvláštne ako sa ľudia niekedy cítia, čo vidia a čo robia. Kedysi dávno to bolo inak. Videli, počuli a hlavne cítili to isté ale robili niečo iné a ak aj bolo niečo čo by urobil dnešný človek nebolo to tak rozkríknuté a to všetko preto lebo vedeli kde sú ich hranice. Dnešné ľudstvo prekračuje každé možné či nemožné alebo vedecké či morálnoetické hranice. Prekračujeme ich tak často že sa vždy posúvajú až miznú. Nezačalo to teraz veď ženy ľúbili ženy a muži ľúbili mužov od pradávna. No hovoril o tom niekto? A keď hovoril tak to znamenalo hlboký pokles vo všeobecnej hierarchii ľudstva na úplný spodok. Ani vrahovia neboli tak zlí ako homosexuáli. Pýtam sa prečo? Ja osobne nie som homosexuál ale som sama. A práve to je závideniu hodné na vzťahoch homosexuálov. Práve tí ľudia ktorý sú proti nim ich držia po kope. Oh a samozrejme Láska. A viete prečo sú zakázané lásky tie najlepšie? Pretože zatiaľ čo každý je proti tým dvom oni sú len dvaja. Dvaja v malom svete zvanom Láska. Verím že zatiaľ čo ja cestujem a píšem tento článok je niekde niekto kto sa cíti tak osamelo ako ja a verím že nie sme len mi dvaja. Ale viete ešte v čo verím? Verím že všetko čo nás spája je viera. Nie viera v Boha ani v Lásku či mizerné ľudstvo. Ja verím v seba a verím že tú samotu dokážem zmeniť pretože ak nechceš nebudeš sám. Mám po krk tých večerov kedy sama sedím vo veľkom dome kde sa nehne ani duša a pozerám bezduché ale srdcervúce filmy  ktoré aj tak vieme ako skončia. Viete to vy aj ja a aj každý kto to pozerá. A keď to všetko skončí? Púšťate sa do ďalšieho hlúpeho filmu ktorý vám nič nedá ale odtrhne kúsok vašej duše a nahradí ju nádejou. Podľa môjho úsudku a teraz nehovorím že je to tak ale práve nádej je tá najhoršia vec na svete. Nie je to nič iné ako prachsprostý sebaklam. Dnes zajtra a ďalších milión dní ktorých nasleduje prekročíme hranicu a nie jednu. Nie len hranicu morálky alebo hranicu viery a už vôbec nie hranicu štátu ale hranice sebaklamu a práve vtedy sa zničí svet v ktorom žijeme a znovuzrodenie bude vykúpením z klamstva. Ale neverte tomu že to tak nebude znova. Je to prirodzený kolobeh je to... Čo to vlastne je? Vývoj? Strach? Alebo pravidlo? Je to absolútne jedno. A viete prečo podporujem homosexualitu a ďalšie (proti)morálne veci? Pretože to svedčí o slobode a viere v nás samých. Pretože nech už sú akékoľvek pravidlá či zákony. Naša duša sme my! A tie nezväzujú žiadne zákony. Našu dušu zväzujeme len mi sami a vešiame na ňu ťažké okovy osudu ktorú sme pustili z rúk a len tak visia okolo nás. Ja som sa rozhodla. Rozhodla som sa že už nebudem čakať kým príde niekto a zachráni ma ako princeznu z rozprávok. Nie som princezná aj keď moja duša je šľachtená vierou v samú seba. Ale práve preto sa viem postaviť na vlastné nohy a povedať dosť . Už nesedím pred televízorom, už nepozerám filmy ba ani správy, nežijem z dňa na deň a nezanedbávam svoju dušu. Žijem životom ktorý stojí za to a nie že by som bola milionár ale ak sa ma to spítate poviem vám že som a nie neklamem  nemám ani groš ale mám dušu.

Šťastie

Pučiaci kvet nerobí nijaký hluk a vychádzajúce slnko taktiež potichu stúpa na oblohu. Preto mi pripadá, že to pravé šťastie sa prejavuje mlčky.

Len tak sa prechádzať, či ležať na lúke, úplne sama, s pocitom vzácnosti. Vyhrievať sa na slniečku a cítiť neposlušné steblá trávy, ako ma štekliac pobehujú po mojej pokožke. Kúpim si knihu, v slnkom zaliatej uličke v bohom zabudnutom kníhkupectve a stiahnem sa od rušného sveta do pokoja života. Na toto myslím ak niekto povie šťastie, toto je pre mňa šťastie. Mám matku ktorá sa o mňa dennodenne stará a dbá na to aby som bola šťastná. Priateľom, ktorí do môjho sveta prinášajú život vďačím veľa. Dôverujú mi a podporujú ma vo všetkom čo robím. To je pre mňa šťastie.

Ak to všetko dám do hromady som najšťastnejší človek. Keď som v príliš mladom veku stratila otca musela som sa naučiť veľa vecí, ako prežiť s bolesťou, ktorá nikdy nezmizne, či starať sa o lásku , ktorá mi ostala ale hlavne ako ísť ďalej  a to som dokázala len s pomocou lásky a šťastia,  ktorú som dostávala.

Tak usmejme sa, milujme a žime. V každom okamihu vnímajme, že sme. Ak si ti dokážeme dostatočne uvedomiť a vážiť zistíme, čo je pre nás to pravé šťastie.

Maličkosti

Maličkosti ktoré ľudia nevidia pretože sú zaslepený životom. Čierne zŕnka v tureckej káve ktorú pijem každé ráno rovnakými dúškami a v rovnaký čas je stále iný. Jej chuť, jej farba, množstvo či samotné zŕnka sú stále iné. Jedinečné a jedinečnosť ktorú so sebou nosia sú rovnaké maličkosti aké nájdeme všade naokolo. Umyť zuby, zbehnúť k hrnčeku a teplú kávu ktorá je stále iná vypiť na päť dúškov kde pri poslednom hlte skrivím tvár v následku horko-sladkej chuti spodku. Utekám na vlak a spomaľujem len pri nastupovaní keď musím naskočiť na skoro rozbiehajúci sa vlak. Otvorením dverí vidím známe a menej známe tváre ľudí s ktorými sa stretávam bežne. „ Hoj a bré ráno sa praje. „

Rozmýšľam?!

Hmm. Prišla som k tomu, samozrejme rozmýšľaním, že by som sa mala vyjadriť. Keďže sa neviem vzdať svojho ticha a tlak vo mne rastie, napíšem to na papier. Bude oveľa ľahšie dať niekomu prečítať tieto slová ako povedať ich nahlas. Je to možno práve list ktorý si má niekto prečítať, niekto na koho čakám. Problém je že neviem na koho čakám alebo prečo ho čakám. Prečo ho nenájdem ja sama? Prečo čakám? Prečo som závislá? Prečo??? Prečo?? Prečo? NEVIEM! Ale trápi ma ticho ktorého sa neviem vzdať. Mám pocit ako keby som spala a nevedela sa zobudiť. Alebo sa nechcela zobudiť? Ďalšie neviem. Ale prečo neviem? Čo mi bráni vedomosti? Ja? Alebo niekto iný? Ak ja prečo?? A ak nie ja tak kto?

 Spím! Neviem sa zobudiť alebo sa nechcem zobudiť? A čo/kto ma drží v tom sne?? Sen.

 Stojím na útese a rozmýšľam či skočiť. Ale ja nad ňou už nestojím. Padám. Ale ak spadnem  moja duša sa rozbije tak sa chytám okraja. Držím sa! Prečo? Nechcela som skočiť?? Tak prečo sa držím? Teplé zlatom sfarbené rané lúče slnka osvetľujúce moje ruky ktoré sa len silou vôle držia okraja mi pripomenuli a vyčistili pamäť. Nechcem skočiť! A nechcem sa ani pustiť. Viem prečo som stála na tom útese. Výhľad na svet zaliaty krásou všedných radostí. To je to prečo som na útese. Len takto ho môžem zahliadnuť a veriť v niekoho s kým sa o to chcem podeliť. Podeliť sa o všedné radosti všedného života vo svete zaliatom teplými slovami lásky a naplnenia.

Ale výhľad zmizol a a ja som stratila z očí to cenné. Zrazu som sama a v chladnej priepasti smútku a nenaplnených túžb. V osamelosti, v nenávratne a sama. Nič nie je na dosah. Len  pravidelné klopkanie, ktoré prerušuje ticho mojej duše . Niekto ide. Ale nepribližuje sa. Po slzách vyronených a nevyronených moje oči vidia. Vidia siluetu približujúcu sa a kroky počuteľné a nepribližujúce sa zmenili na kroky vzdialené a blížiace sa nenávratnou rýchlosťou. Silueta okolo mňa prešla bez povšimnutia a približujúce kroky sa zmenili na vzdiaľujúce. Siluety sa vzdiaľujú a približujú, prechádzajú okolo mňa a nehľadiac na niekoho kto je opustený a potrebuje niekoho sa ponáhľajú do ešte viac uponáhľaného sveta bez povšimnutia maličkostí, ktoré sa stali samozrejmosťami. S kolenami pritiahnutými k hrudi sedím a čakám pretože nemám inú možnosť. Nedovolia mi vstať a ukázať nádherné drobnosti života ktoré sú krásou nášho sveta. Tieň naplnený svetlom tepla. Pomaly sa približujúci.