Rozmýšľam?!

Hmm. Prišla som k tomu, samozrejme rozmýšľaním, že by som sa mala vyjadriť. Keďže sa neviem vzdať svojho ticha a tlak vo mne rastie, napíšem to na papier. Bude oveľa ľahšie dať niekomu prečítať tieto slová ako povedať ich nahlas. Je to možno práve list ktorý si má niekto prečítať, niekto na koho čakám. Problém je že neviem na koho čakám alebo prečo ho čakám. Prečo ho nenájdem ja sama? Prečo čakám? Prečo som závislá? Prečo??? Prečo?? Prečo? NEVIEM! Ale trápi ma ticho ktorého sa neviem vzdať. Mám pocit ako keby som spala a nevedela sa zobudiť. Alebo sa nechcela zobudiť? Ďalšie neviem. Ale prečo neviem? Čo mi bráni vedomosti? Ja? Alebo niekto iný? Ak ja prečo?? A ak nie ja tak kto?

 Spím! Neviem sa zobudiť alebo sa nechcem zobudiť? A čo/kto ma drží v tom sne?? Sen.

 Stojím na útese a rozmýšľam či skočiť. Ale ja nad ňou už nestojím. Padám. Ale ak spadnem  moja duša sa rozbije tak sa chytám okraja. Držím sa! Prečo? Nechcela som skočiť?? Tak prečo sa držím? Teplé zlatom sfarbené rané lúče slnka osvetľujúce moje ruky ktoré sa len silou vôle držia okraja mi pripomenuli a vyčistili pamäť. Nechcem skočiť! A nechcem sa ani pustiť. Viem prečo som stála na tom útese. Výhľad na svet zaliaty krásou všedných radostí. To je to prečo som na útese. Len takto ho môžem zahliadnuť a veriť v niekoho s kým sa o to chcem podeliť. Podeliť sa o všedné radosti všedného života vo svete zaliatom teplými slovami lásky a naplnenia.

Ale výhľad zmizol a a ja som stratila z očí to cenné. Zrazu som sama a v chladnej priepasti smútku a nenaplnených túžb. V osamelosti, v nenávratne a sama. Nič nie je na dosah. Len  pravidelné klopkanie, ktoré prerušuje ticho mojej duše . Niekto ide. Ale nepribližuje sa. Po slzách vyronených a nevyronených moje oči vidia. Vidia siluetu približujúcu sa a kroky počuteľné a nepribližujúce sa zmenili na kroky vzdialené a blížiace sa nenávratnou rýchlosťou. Silueta okolo mňa prešla bez povšimnutia a približujúce kroky sa zmenili na vzdiaľujúce. Siluety sa vzdiaľujú a približujú, prechádzajú okolo mňa a nehľadiac na niekoho kto je opustený a potrebuje niekoho sa ponáhľajú do ešte viac uponáhľaného sveta bez povšimnutia maličkostí, ktoré sa stali samozrejmosťami. S kolenami pritiahnutými k hrudi sedím a čakám pretože nemám inú možnosť. Nedovolia mi vstať a ukázať nádherné drobnosti života ktoré sú krásou nášho sveta. Tieň naplnený svetlom tepla. Pomaly sa približujúci.