Spím! Neviem sa zobudiť alebo sa nechcem zobudiť? A čo/kto ma drží v tom sne?? Sen.
Stojím na útese a rozmýšľam či skočiť. Ale ja nad ňou už nestojím. Padám. Ale ak spadnem moja duša sa rozbije tak sa chytám okraja. Držím sa! Prečo? Nechcela som skočiť?? Tak prečo sa držím? Teplé zlatom sfarbené rané lúče slnka osvetľujúce moje ruky ktoré sa len silou vôle držia okraja mi pripomenuli a vyčistili pamäť. Nechcem skočiť! A nechcem sa ani pustiť. Viem prečo som stála na tom útese. Výhľad na svet zaliaty krásou všedných radostí. To je to prečo som na útese. Len takto ho môžem zahliadnuť a veriť v niekoho s kým sa o to chcem podeliť. Podeliť sa o všedné radosti všedného života vo svete zaliatom teplými slovami lásky a naplnenia.
Ale výhľad zmizol a a ja som stratila z očí to cenné. Zrazu som sama a v chladnej priepasti smútku a nenaplnených túžb. V osamelosti, v nenávratne a sama. Nič nie je na dosah. Len pravidelné klopkanie, ktoré prerušuje ticho mojej duše . Niekto ide. Ale nepribližuje sa. Po slzách vyronených a nevyronených moje oči vidia. Vidia siluetu približujúcu sa a kroky počuteľné a nepribližujúce sa zmenili na kroky vzdialené a blížiace sa nenávratnou rýchlosťou. Silueta okolo mňa prešla bez povšimnutia a približujúce kroky sa zmenili na vzdiaľujúce. Siluety sa vzdiaľujú a približujú, prechádzajú okolo mňa a nehľadiac na niekoho kto je opustený a potrebuje niekoho sa ponáhľajú do ešte viac uponáhľaného sveta bez povšimnutia maličkostí, ktoré sa stali samozrejmosťami. S kolenami pritiahnutými k hrudi sedím a čakám pretože nemám inú možnosť. Nedovolia mi vstať a ukázať nádherné drobnosti života ktoré sú krásou nášho sveta. Tieň naplnený svetlom tepla. Pomaly sa približujúci.
Som v miestnosti, ani veľkej ale jednoznačne ani malej. Je celá vykladaná zrkadlami a plná ľudí. Neznámych ľudí. Každý jeden z nich sa pozerá do zrkadla a vidí tam seba. Seba a svoj život.
Klaun, ako na námestí zabáva deti a usmieva sa. Robotník, čo od rána do večera pracuje a keď príde domov víta ho manželka s dvoma malými deťmi. Policajt, ktorý vo veľkom nešťastí zabil nevinného človeka a predsa sa dokázal udržať na nohách práve pre niekoho iného. Samí silný ľudia. Ale sú tu aj menej silný. Tí čo potrebujú pomoc. Dievča, ktoré bolo znásilnené a tak opovrhované spoločnosťou. Vodič, ktorý zrazil malé dieťa, presne také isté ako ho čaká doma, čo mu vbehlo pod kolesá.
Pozerám sa dookola a vidím ako každému jednému z nich tečú slzy z očí. Slzy šťastia a lásky ale aj smútku a utrpenia. Každý jeden z nich videl život a vedia prečo bojovať. Keď sa pozriem na seba, v odraze zrkadla nevidím nič. Osoba ktorá tam stojí je sama. Nikto pri nej nie je. Jej prázdny život sa odráža v zrkadle a ukazuje tak smutný príbeh človeka, ktorý si k sebe nikdy nikoho nepustil. Človeka, ktorý sa stiahol do seba a všetok čas trávil sám. Toho človeka to bolelo práve na tom mieste kde v odraze puklo zrkadlo. Roky ubiehali a samota sa predlžovala. Praskliny sa ťahali a pribúdali. Až v jeden deň, svitlo ráno a v lúčoch slnka sa zjavila silueta. Práve v ten moment zrkadlo prasklo. Prasklo a zosypalo sa pred dievča. Spadli hradby jej duše a z rámu vystúpila postava, ktorá ju zachránila.
O pár rokov, keď jej záchranca odišiel do tieňa znovu navštívila miestnosť so zrkadlami. No bola tam sama. Už žiadny klaun či robotník, ani policajt, vodič či ich zrkadlá. Len ona. Už ani jej zrkadlo tu nebolo. Iba od podlahy po podlahu tiahnuci sa zlatý rám v ktorom je osadené jedno jediné zrkadlo v miestnosti a v zrkadle silueta. Láska, ktorá má tú silu zachrániť nás všetkých. Naťahuje ruku a ona sa v nádeji lepšej budúcnosti s istotou chytá. Prekročí rám a...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára